Zo študentskej perspektívy – Divák chtiac-nechtiac dramaturgom

19.01.2017

Nielen Ladislav Mňačko má svoje Oneskorené reportáže. Ponúkame zaujímavú, tak trochu oneskorenú dialogická reportáž dvoch študentov audiovizuálnych štúdií – návštevníkov 18. ročníka Medzinárodného filmového festivalu Bratislava 2016.

Michael: V Bratislave sa od 11. do 17. novembra konal 18. ročník Medzinárodného filmového festivalu Bratislava. Kino Lumiére, Kino Mladosť, Kino Nostalgia a Gorila.sk Urban Space boli zahltené rôznorodou hromadou snímok v troch súťažných a v štrnástich nesúťažných sekciách s cieľom obohatiť domácu filmovú kultúru o medzinárodný kontext. Mnohé projekcie boli podporené diskusiami s ich tvorcami. Akcia pokračovala aj v priľahlom bratislavskom klube FUGA prostredníctvom sprievodných podujatí. Na akých projekciách si sa zúčastnil ty?

Peter: Väčšinu z tých, ktoré ma zaujali, som videl v Kine Lumière. Rôznorodá hromada snímok celkom presne vystihuje celý festival, v podobnom duchu sa nieslo aj putovanie po projekciách. Z tých, ktoré mi zostali najviac v hlave, by som spomenul hongkongský film Where are you going? mladého režiséra Zhengfan Yanga. Do istej miery mestská symfónia Hongkongu ako stagnujúcej krajiny zmiešaná po dialogickej stránke s raným Jarmuschom a nezávislou tvorbou. Taxikár putuje po meste, kamera sníma výhľad z predného okna a divák počuje rôzne rozhovory zvnútra auta. V podstate jednoduché, ale pútavé rozprávanie rôznych osudov obyvateľov či návštevníkov Hongkongu, ktoré sa občas prelínajú a občas iba plynú ako samotné mesto. V hlave mi zostal aj francúzsky dokument In California a maďarská komorná dráma Rodinné šťastie. Chceš sa vyjadriť k týmto filmom alebo doplniť niečo, čo si videl ty?

Michael: Spomeniem poľskú coming of age snímku Všetky tie predbené noci, ktorou (pre mňa) festival naplno začal. Tretí film Michala Marczaka by som zaradil do veľmi abstraknej vlny tzv. mileniálskeho filmu (kam môžeme zaradiť snímky ako Spring Breakers, American Honey, Donnie Darko…). Film zachytáva život skupiny mladých Poliakov, vysokoškolákov vyššej strednej triedy (súdim podľa drahého značkového oblečenia). Marczakova práca stojí a zároveň padá na svojej instagramovo-tumblrovej estetike, ktorá okrem pôsobivého vzhľadu nič iné neponúka. Všetky prebdené noci boli nahodilým a analogickým sledom udalostí zo života vysokoškolákov – nočné kluby, večierky, balenie dievčat, povrchné a artificiálne úvahy o živote, dávka obligátnej melanchólie, to všetko podané “cool” tlmenými farbami, epizodickou naráciou a fluidnou kamerou. Film za 100 minút vlastne nič nevyjadril, len bez riadnej dramaturgickej premisy produkoval estetizované výseky  súkromného života svojich postáv. Celú snímku najlepšie vystihuje scéna, kde mladíci tancujú v parku do hitu Kendricka Lamara – Swimming Pools. Prvý dojem môže byť: “krásne a atmosférické”, pri hlbšom pohľade však samoúčelné a málo výpovedné, z dramaturgického hľadiska nadbytočné. Všetka nahodilosť a povrchnosť sa dá na druhú stranu interpretovať ako zamýšľaná súčasť konceptu a pilier generačnej výpovede zasadený do samotnej filmovej formy, avšak myslím si, že ide skôr o snaživú nainterpretáciu než reálny autorský zámer. Všetky prebdené noci bolo po hodine veľmi ťažké prebdieť. Tento film si videl aj ty, povedz, aký je tvoj názor. Potom môžeme prejsť k (pre mňa) zlatým klincom festivalu – dokumentu V Kalifornii a maďarskej komornej dráme Rodinné štastie.

Peter: Tiež súhlasím s prázdnotou výpovede, ktorá chcela byť generačnou, ale nebola ničím. Veľmi ma sklamala aj oficiálna prezentácia snímky ako mixu dokumentu a hraného filmu, kedy išlo len o hraný film s niekedy improvizovanými dialógmi. Nemôžem ale filmu uprieť naozaj generačnú vizuálnu výpoveď a snímanie Varšavy, ktorá vo filme zohrala príjemnú úlohu mesta rôznych možností. Film bol aj zaradený do sekcie Téma: Mesto, v tomto zmysle festival spravil dobrý krok. Prázdnotu rozhovorov by sme mohli vnímať ako koncept, ich dramatická nefunkčnosť a rozvláčnosť však dokazuje skôr opak. Mohli by byť vyprázdnené a fungovať zaujímavo, zostali ale iba prázdne. Film V Kalifornii sa aj pre mňa stal zlatým klincom. Autoportrét o študentovi filmu, ktorý nakrúca film o svojej priateľke baletke, ktorý postupne z celkom nevinnej fascinácie jej telom prechádza do temnejších farieb posadnutosti. Tu už môžeme hovoriť o veľmi dôslednej dramaturgii záberov, vyťahovaných z autorovho archívu. Veľmi intímne dielo, v ktorom autor nepociťuje nijakú potrebu cenzúry alebo šetrenia diváka a predkladá veľa záberov skúmajúcich proces ich vzťahu, ktorý v jednom momente drží len kvôli spomínanému nakrúcaniu filmu. O Rodinnom šťastí by som rozprával trochu rezervovanejšie, hoci ho stále považujem za príjemný film. Viem, že tebe sa páčil o trochu viac. Ako vnímaš tieto dva filmy ty? 

Michael: Prístup Charlesa Redona, režiséra snímky V Kalifonii, je pre mňa dotiahnutím prístupu Vincenta Galla vo filme Brown Bunny do úplnej (dokumentárnej) krajnosti. Redon, podobne ako Gallo, zakladá svoj film na narcistickej observácii svojho súkromia, duševného stavu, milostného života. Dôsledný záujem autora o zachytenie svojich intímnych útrap nadobúda až masochistický rozmer. Redon sa akoby vyžíva v sledovaní problémov a rozpadávania vzťahu s priateľkou, riadiac sa heslom: “Mohol by som zasiahnuť, ale radšej to budem točiť”. Výsledok pôsobí veľmi bezprostredne a autenticky. V Kalifornii vytvára z dokumentárneho filmu naturalistickú intímnu lyriku. Podobný proces, len na poli hraného filmu, vidíme v Gallovom Hnedom králikovi. O spoločných (a rozdielnych) znakoch tvorby Redona a Galla by sa dal napísať samostatný rozsiahly text. Tu sa obmedzím len na spomenuté základné body. Rodinné šťastie vo mne po projekcii zanechalo silný dojem. Po asi dvoch hodinách začal vyprchávať. Ostala spomienka na reprezentanta silnej maďarskej artovej scény, ktorý však nepredstavuje jej najexkluzívnejšiu formu. Szabolcz Hajdu vytvoril film na základe vlastnej divadelnej hry, vo vlastnom byte, s vlastnou rodinou pred kamerou a za minimum peňazí. Sleduje medziľudské rodinné vzťahy v tiesnivom bytovom priestore. Preplnená mizanscéna sa stáva “ďalšou filmovou postavou”. Relevantnosť Rodinného šťastia pre mňa nespočíva v jeho obsahu, ale v tom, že ukazuje, ako ľahko a organicky sa dá dosiahnuť filmový výraz divadelnej predlohy. Zaujímavé je, že trojica nami spomenutých filmov – Všetky tie predbené noci, V Kalifornii a Rodinné štastie – svojimi témami a spracovaním vytvárajú zároveň trojicu filmov o zachytávaní intímneho priestoru a súkromia…

Peter: Nemám pocit, že by sa Rodinnému šťastiu podarilo dostatočne presiahnuť do jazyka filmu a zbaviť sa tak divadelnosti predlohy. Určite netrpí základnými chybami iných filmov, ktoré sa snažia o túto transkripciu, ale stále nedokáže prejsť od divadelnej dialogickosti k vizuálnejšej filmovej forme. Nehovorím, že film nemá mať veľa dialógov, ale tie sa správajú inak a väčšinový problém filmových adaptácií divadelných hier je práve nepochopenie organizmu divadelných replík a dramatických situácií. Napriek tomu je Rodinné šťastie presný film, zložený z vierohodných rodinných obrazov a vzťahov. Oboje zvláda komentovať a nadľahčovať príjemným humorom. Aj kvôli prezentácii filmu autormi som mal pocit, že film brali skôr ako zábavu, keď sa sami vyjadrili, že ak by sa ich známym nepáčil, neposunuli by ho ďalej. Myslím, že toto je z tej rôznorodej hromady snímok asi všetko, čo ma bližšie zaujalo. Dramaturgiou festivalu sa orientovalo dosť ťažko a nakoniec nezostávalo nič iné, len sa tou masou brodiť. Ani samotné sekcie nepôsobili veľmi smerodajne. Rozmýšľam, nakoľko je takýto spôsob zámerom, aby návštevník dostal čo najväčšiu voľnosť a z tej masy filmov si vytvoriť vlastné témy, ako napríklad „Filmy o zachytávaní intímneho priestoru a súkromia“, ktoré spomínaš. V konečnom dôsledku to potom pôsobí ako lenivosť či nekoncepčnosť zo strany organizátorov. 

Michael: Mám podobné dojmy a myslím si, že slovo “skladisko” funguje ako veľmi výstižná metafora charakteru celého festivalu. Ale nenabaľoval by som na to len negatívne konotácie. Áno, chvíľami som sa cítil dezorientovane a chaoticky. Na druhú stranu „skladiskovosť“ priniesla najväčšie dobrodružstvá festivalu – divák sa mohol stať sám sebe dramaturgom a pri troche šťastia si z hromady ponúknutých možností vyskladal vlastný festival s osobitým vyznením a témou. Inak povedané, z tebou spomenutých neduhov IFF Bratislava sa vynorilo široké herné pole a priestor pre divácku sebarealizáciu.

Z filmov (alebo sekcií) ktoré ma potešili spomeniem ešte Flashback: Americké voľby, v rámci ktorej sa premietala zásadná snímka amerického direct cinema – Primárky od Roberta Drewa. Ďalej som bol nadpriemerne spokojný s výberom sekcie Lexikón: Farba. Veľmi abstraktná téma priniesla Godardovo Pohŕdanie, Flemingovho Čarodejníka z krajiny OZ alebo experimentálne filmy Esther Urlus. Išlo o doslovný dramaurgický dripping (z mojej strany v pozitívnom zmysle).  

Peter: A  čo vravíš na sprievodné podujatia? Osobne som sa žiadneho, až na pondelkovú „diskotéku“ nezúčastnil… 

Michael: Zo sprievodných podujatí zažiaril najmä sobotňajší koncert excentrického zjavu Lazer Viking z Česka a pondelkový stand-up Petra Gärtnera, po ktorom nasledovala „tancovačka“ riadená osobnosťami slovenskej audiovizuálnej sféry.

Frontman skupiny Lazer Viking, vodca eclectic-punkových Wild Tides a redaktor českej mutácie VICE, Jakub Kaifosz, priniesol po boku anglického producenta Saberharta do priestorov bratislavskej Fugy živočíšnu koláž hyperbolizovaných rock´n´rollových fetišov 20-teho storočia. Exotický popkultúrny mix dolaďoval dávkou veľmi expresívnej, teatrálnej sebaprezentácie (známej už z frontmanovania vo Wild Tides) a oplzlého zmyslu pre sebairóniu. Vystúpenie svojím zámerne dekadentným odérom pripomínalo kultové klasiky 80-kového amerického filmu: Spinal Tap a Decline of the western civilization. Od prvého sa líšilo kvalitnou hudobnou produkciou. V podobne krikľavom duchu sa niesla pondelková stand-up show Petra Gärtnera, ktorý prostredníctvom festivalu zaspomínal na študentské časy strávené na VŠMU. Malé priestory Fugy detonoval rýchlym sledom sarkasticky štylizovaných spomienok, pubertálneho humoru a tragikomického existencializmu. Najzábavnejšou časťou vystúpenia bola ambivalentná kyslosť väčšiny tvárí súčasných študentov realizačných katedier na VŠMU. Čo hovoríš na nasledujúcu párty Filmári za mixom?

Peter: Eklektický výber z playlistov. Myslím, že to bolo príjemné. Jasné, že nikto nebol DJ z profesie, takže väčšina ľudí postávala v pozadí a skôr sa prizerala, ale kamenný priestor Fugy pôsobil pomerne drsne, hlavne v kombinácii s hudbou napríklad od Sex Pistols. Chápem však, že akcia nemala primárnu snahu roztancovať davy a chcela skôr ukázať filmárov v inej polohe, čo sa určite podarilo.

Michael: Ako teda v kocke hodnotíš festival? Pre mňa predstavoval, ako som už spomenul – skladisko, ktorým sa mohol každý návštevník ľubovoľne prehrabávať a hľadať v ňom „subtémy“ dodávajúce festivalu celistvý tvar a tematiku. Celkovo by som akciu označil ako možnosť slobodnej sebarealizácie naprieč ( miestami až príliš) nahodilou masou audiovizuálnych diel. 

Peter: Priznám sa, že som nemal veľmi pocit festivalového diania. Chýbal mi odkaz, myšlienka alebo aspoň väčší zmysel. Konzistentnosť a pevnejšia dramaturgická ruka. Aj na krátkometrážnych sekciách bolo vidieť, ako veľmi dôležitá je programová dramaturgia, ktorá, ak je kvalitná, dokáže festivalovému programu dodať význam a pokojne komunikovať dôležité odkazy. Zároveň však súhlasím, že ak si človek dokázal byť dramaturgom sám pre seba, odniesť si čosi z toho skladiska určite mohol.

Peter Kováč, Michael Papcun
študenti 1. ročníka KAS